Feminizmus je pravdepodobne jedným z najnepochopenejších hnutí modernej doby. Zároveň patrí aj medzi najvplyvnejšie, keďže už viackrát formoval a pretváral modernú spoločnosť a kultúru.

Aj keď je nemožné obsiahnuť všetky aspekty a nuansy feminizmu v jednom článku, začnime tým, že si prejdeme hlavné vlny feminizmu a ich význam.

Prvá vlna feminizmu

Mary Wollstonecraft - John Opie (okolo 1797). PD.

Polovica 19. storočia sa považuje za začiatok prvej vlny feminizmu, hoci významné feministické autorky a aktivistky sa objavili už koncom 18. storočia. Spisovateľky ako Mary Wollstonecraftová písali o feminizme a právach žien už desaťročia, ale až v roku 1848 sa niekoľko stoviek žien zhromaždilo na konvente v Seneca Falls, aby zostavili rezolúciu s dvanástimi kľúčovýmipráva žien a začal Sufražetné právo žien pohyb.

Ak by sme mali poukázať na jednu chybu ranej prvej vlny feminizmu, ktorá je dnes všeobecne uznávaná, tak je to skutočnosť, že sa zameriavala predovšetkým na práva bielych žien a ignorovala ženy farebnej pleti. V skutočnosti sa počas 19. storočia na istý čas hnutie za volebné právo dostalo do rozporu s hnutím za občianske práva farebných žien. Mnohé biele nadradené ženy sa v tom čase dokonca pridali k volebnému právu žien nie zo záujmu opráv žien, ale preto, že feminizmus považovali za spôsob, ako "zdvojnásobiť hlasy bielych".

Boli tu aj farebné aktivistky za práva žien, ako napríklad Sojourner Truth, ktorej prejav Ain't I a Woman Jej životopisec Nell Irvin Painter však výstižne píše, že " V čase, keď si väčšina Američanov myslela, že .... ženy sú belošky, stelesňovala Pravda skutočnosť, ktorá sa stále opakuje .... medzi ženami sú aj černošky ".

Sojourner Truth (1870). PD.

Volebné a reprodukčné práva patrili medzi kľúčové otázky, za ktoré bojovali feministky prvej vlny, a niektoré z nich sa nakoniec po desaťročiach bojov podarilo dosiahnuť. V roku 1920, sedemdesiat rokov po začiatku hnutia za volebné právo, tridsať rokov po Novom Zélande a približne poldruha storočia od prvých feministických autoriek, bol odhlasovaný 19. dodatok a ženy v USA získali volebné právo.

V podstate sa dá boj prvej vlny feminizmu zhrnúť jednoducho - chceli byť uznané ako ľudia, a nie ako majetok mužov. Z dnešného pohľadu to môže znieť smiešne, ale vo väčšine krajín boli v tom čase ženy doslova kodifikované v zákonoch ako majetok mužov - a to až do takej miery, že sa im dokonca pripisovala peňažná hodnota v prípadoch rozvodov, súdnych procesov o cudzoložstve a podobne.

Ak sa chcete niekedy zhroziť nad mizogýnnou absurditou západných zákonov spred niekoľkých storočí, môžete si pozrieť príbeh súdneho procesu so Seymour Flemingovou, jej manželom Sirom Richardom Worsleym a jej milencom Mauriceom Georgeom Bissetom - jeden z najväčších škandálov v Spojenom kráľovstve na konci 18. storočia.

Sir Worsley preto práve žaloval Mauricea Bisseta za útek s jeho manželkou, teda jeho majetkom. Keďže Bisset na základe vtedajších zákonov Spojeného kráľovstva súdny proces zaručene prehral, musel doslova argumentovať, že Seymour Flemingová má ako Worsleyho majetok "nízku hodnotu", pretože už bola "použitá". Tento argument mu zabezpečil, že sa vyhne plateniu za krádež cudzej"To je ten archaický patriarchálny nezmysel, proti ktorému bojovali prvé feministky.

Druhá vlna feminizmu

Keď sa prvej vlne feminizmu podarilo vyriešiť najpálčivejšie otázky ženských práv, hnutie sa na niekoľko desaťročí zastavilo. Pripúšťame, že aj veľká hospodárska kríza a druhá svetová vojna prispeli k tomu, že sa spoločnosť odvrátila od boja za rovnoprávnosť. Po hnutí za občianske práva v 60. rokoch však feminizmus zaznamenal oživenie aj prostredníctvom svojej druhej vlny.

Tentoraz sa zamerala na nadviazanie na už dosiahnuté zákonné práva a boj za rovnocennejšiu úlohu žien v spoločnosti. Sexistický útlak na pracovisku, ako aj tradičné rodové roly a bigotnosť boli ústredným bodom druhej vlny feminizmu. S feminizmom sa začala miešať aj teória queer, keďže tiež išlo o boj za rovnaké zaobchádzanie. Ide o kľúčový a často prehliadaný krok, keďžeznamenala pre feminizmus obrat od boja za práva žien k boju za rovnosť pre všetkých.

Rovnako ako prvá vlna feminizmu, aj druhá vlna dosiahla mnohé zásadné právne víťazstvá, ako napr. Roe vs. Wade ,. Zákon o rovnakom odmeňovaní z roku 1963 a ďalšie.

Tretia vlna feminizmu

Kam sa teda feminizmus posunul? Pre niektorých bola úloha feminizmu po jeho druhej vlne splnená - základná právna rovnosť bola dosiahnutá, takže už nebolo za čo ďalej bojovať, však?

Stačí povedať, že feministky s tým nesúhlasili. Po dosiahnutí oveľa väčších práv a slobody feminizmus vstúpil do 90. rokov a začal bojovať za kultúrnejšie aspekty úlohy žien v spoločnosti. Do centra pozornosti feminizmu sa dostali sexuálne a rodové prejavy, móda, normy správania a ďalšie podobné spoločenské paradigmy.

S týmito novými bojiskami sa však hranice v hnutí začali stierať. Mnohé feministky druhej vlny - často doslova matky a staré matky feministiek tretej vlny - začali namietať proti niektorým aspektom tohto nového feminizmu. Veľkou témou sporov sa stalo najmä sexuálne oslobodenie - pre niektoré bolo cieľom feminizmu chrániť ženy pred sexualizácioua objektivizované. Pre iných je to hnutie za slobodu prejavu a života.

Takéto rozdelenia viedli k vzniku mnohých nových mini hnutí v rámci tretej vlny feminizmu, ako napríklad sex-pozitívny feminizmus, tradičný feminizmus a podobne. Integrácia s inými sociálnymi a občianskymi hnutiami viedla aj k vzniku niektorých ďalších podtypov feminizmu. V tretej vlne sa napríklad do popredia dostal koncept intersekcionality. V roku 1989 ho zaviedla rodová a rasová vedkyňaKimberle Crenshaw.

Podľa intersekcionality alebo intersekcionálneho feminizmu bolo dôležité poznamenať, že niektorí ľudia boli postihnutí nie jedným, ale viacerými rôznymi typmi spoločenského útlaku súčasne. Často uvádzaným príkladom je, že niektoré reťazce kaviarní zamestnávajú ženy na prácu so zákazníkmi a farebných mužov na prácu v sklade, ale nezamestnávajú farebné ženy na prácu kdekoľvek vpodnik. Takže obviňovať takýto podnik z toho, že je "len rasistický", nefunguje a obviňovať ho z toho, že je "len sexistický", tiež nefunguje, pretože je jasne rasistický aj sexistický voči farebným ženám.

Integrácia feministického a Hnutie LGBTQ viedlo aj k určitému rozdeleniu. Zatiaľ čo tretia vlna feminizmu je kategoricky priateľská k LGBTQ a prilieha k nim, existovalo aj trans-exkluzívne radikálne feministické hnutie. Zdá sa, že ho tvoria najmä feministky druhej a ranej tretej vlny, ktoré odmietajú akceptovať začlenenie trans žien do feministického hnutia.

S čoraz väčším počtom takýchto "minivĺn" do tretej vlny feminizmu sa hnutie naďalej čoraz viac zameriavalo na myšlienku "rovnosti pre všetkých" a nielen na "rovnaké práva pre ženy". To viedlo aj k určitým treniam s hnutiami, ako je napríklad Hnutie za práva mužov, ktoré trvá na tom, že feminizmus bojuje len za ženy a ignoruje útlak mužov. Sporadicky sa objavujú aj výzvy na spojenie všetkýchtakýchto hnutí rôznych pohlaví, rodov a sexualít do spoločného rovnostárskeho hnutia.

Napriek tomu je táto koncepcia široko odmietaná, keďže sa tvrdí, že rôzne skupiny čelia rôznym typom a stupňom útlaku a ich sčítanie pod jednu strechu by nie vždy fungovalo dobre. Namiesto toho sa feministky tretej vlny snažia zamerať na korene spoločenských problémov a rozdelenia a pozrieť sa na ne zo všetkých uhlov pohľadu, aby preskúmali, ako ovplyvňujú každého, hoci rôznymi spôsobmi.

Štvrtá vlna feminizmu

A je tu súčasná štvrtá vlna feminizmu - tá, o ktorej mnohí tvrdia, že neexistuje. Argumentom na to je zvyčajne to, že štvrtá vlna sa jednoducho nelíši od tretej. A do istej miery to má svoje opodstatnenie - štvrtá vlna feminizmu bojuje zväčša za tie isté veci ako tretia.

Odlišuje ho však to, že v poslednom čase čelí a snaží sa čeliť obnovenej výzve týkajúcej sa práv žien. Vrcholom polovice roka 2010 bolo napríklad to, že reakcionári poukazovali na niektoré "krkolomné" feministické osobnosti a snažili sa s nimi stotožniť a pošpiniť celý feminizmus. Obrovskou reakciou na mizogýniu v niektorých oblastiach života bolo aj hnutie #MeToo.

Dokonca aj reprodukčné práva žien čelili v posledných rokoch opätovným výzvam, keď boli práva na interrupciu obmedzené množstvom nových, pravdepodobne protiústavných zákonov v USA a hrozbou Roe vs. Wade konzervatívnym Najvyšším súdom Spojených štátov v pomere 6:3.

Štvrtá vlna feminizmu tiež kladie ešte väčší dôraz na intersekcionalitu a inklúziu trans-žien, keďže v posledných rokoch čelí väčšiemu odporu voči trans-ženám. Ako presne sa hnutie s týmito výzvami vysporiada a posunie vpred, sa ešte len uvidí. Ak však niečo, tak ideologická konzistentnosť medzi treťou a štvrtou vlnou feminizmu je dobrým znamením, že feminizmus sa pohybuje v širokomprijatý smer.

Zhrnutie

O požiadavkách feminizmu a charakteristických črtách jednotlivých vĺn sa stále diskutuje a polemizuje. Zhodujeme sa však na tom, že každá vlna vykonala veľký kus práce, aby sa hnutie udržalo v popredí a bojovalo za rovnoprávnosť a práva žien.