V dnešnom svete je joga dobre známa vďaka svojim fyzickým a fyziologickým výhodám. Táto nenáročná aktivita má však aj dlhú históriu, ktorá zrejme siaha až 5000 rokov dozadu. Čítajte ďalej a dozviete sa viac o starovekom pôvode jogy, náboženských a filozofických koncepciách, ktoré sa s ňou spájajú, a o jej vývoji v čase.

Staroveký pôvod jogy

Historické dôkazy naznačujú, že joga bola prvýkrát praktizovaná v civilizácii Indus-Sarasvati, známej aj ako Harappská civilizácia , ktorá prekvitala v údolí rieky Indus (dnešná severozápadná India) niekedy medzi rokmi 3500 a 3000 pred n. l. Pravdepodobne vznikla ako kontemplačné cvičenie, ktoré sa praktizovalo na upokojenie mysle.

Je však ťažké zistiť, ako sa v tomto období vnímala joga, a to najmä preto, že nikto zatiaľ neobjavil kľúč k pochopeniu jazyka Indo-Sarasvatov. Ich písomné záznamy tak pre nás aj dnes zostávajú záhadou.

Pashupati Seal. PD.

Pravdepodobne najlepším vodítkom, ktoré historici mali z tohto raného obdobia, pokiaľ ide o praktizovanie jogy, je obraz, ktorý možno vidieť na pečati Pašupati. Pečať Pašupati (2350 - 2000 pred n. l.) je steatitová pečať vyrobená ľudom Indus-Sarasvati, ktorá zobrazuje sediaceho trojhlavého muža, rohatý muž (alebo božstvo), ktorý akoby pokojne meditoval medzi byvolom a tigrom. Podľa niektorých vedcov by zdanlivo ľahká kontrola, ktorú ústredná postava pečate vykonáva nad zvieratami, ktoré ju obklopujú, mohla byť symbol moci že upokojená myseľ má navrch nad divokými vášňami srdca.

Po tom, čo sa v čase svojho zenitu stala najväčšou civilizáciou starovekého sveta, začala civilizácia Indov a Sarasvatov niekedy okolo roku 1750 pred n. l. upadať, až zanikla. O príčinách tohto zániku sa medzi vedcami stále vedú diskusie. Joga však nezanikla, pretože jej praktizovanie naopak zdedili Indoárijci, skupina kočovných národov, ktorí pôvodne pochádzali zKaukazu a okolo roku 1500 pred n. l. sa usadili v severnej Indii.

Vplyv véd v predklasickej joge

Indoárijci mali bohatú ústnu tradíciu plnú náboženských piesní, mantier a rituálov, ktoré sa po stáročia odovzdávali z generácie na generáciu, až boli napokon zapísané niekde medzi rokmi 1500 a 1200 pred n. l. Výsledkom tohto zachovania bola séria posvätných textov známych ako Védy.

V najstaršej Véde, Rig Véde, sa slovo "joga" objavuje po prvýkrát. Používalo sa na opis meditačných praktík niektorých dlhovlasých asketických pútnikov, ktorí v dávnych dobách putovali Indiou. Podľa tradície to však boli brahmani (védski kňazi) a rišiovia (mystickí veštci), ktorí v skutočnosti začali rozvíjať a zdokonaľovať jogu, a to počasobdobie, ktoré sa tiahlo od 15. do 5. storočia pred n. l.

Pre týchto mudrcov bola joga oveľa atraktívnejšia ako len možnosť dosiahnuť pokojnejší stav mysle. Domnievali sa, že táto prax môže jednotlivcovi pomôcť dosiahnuť božské v sebe samom; prostredníctvom zrieknutia sa alebo rituálneho obetovania ega/seba.

Od polovice 5. do 2. storočia pred n. l. brahmani svoje náboženské skúsenosti a myšlienky dokumentovali aj v zbierke spisov známej ako upanišády. Pre niektorých učencov sú upanišády pokusom o usporiadanie duchovných poznatkov obsiahnutých vo Védach. Tradične však aj praktizujúci rôznych náboženstiev založených na védach vnímali upanišády ako sériupraktické učenie, ktorého hlavným cieľom je, aby jednotlivci vedeli, ako integrovať základné prvky tejto náboženskej tradície do svojho života.

Existuje najmenej 200 upanišád, ktoré sa zaoberajú širokou škálou náboženských tém, ale len 11 z nich sa považuje za "hlavné" upanišády. A spomedzi týchto textov je Jogatattva upanišáda mimoriadne dôležitá pre praktizujúcich jogu (alebo "jogínov"), pretože hovorí o dôležitosti ovládania tela ako prostriedku na dosiahnutie duchovného oslobodenia.

Táto upanišáda sa dotýka aj opakujúcej sa, ale zásadnej témy védskej tradície: predstavy, že ľudia nie sú ich telá alebo mysle, ale ich duše, ktoré sú najlepšie známe ako "átman." átman je autentický, večný a nemenný, zatiaľ čo hmota je dočasná a podlieha zmenám. Navyše práve stotožňovanie ľudí s hmotou vedie v konečnom dôsledku k rozvoju klamnéhovnímanie reality.

V tomto období sa tiež zistilo, že existujú najmenej štyri druhy jogy:

• Mantra joga : Prax zameraná na spievanie mantier
• Laya Yoga : Prax zameraná na rozpustenie vedomia prostredníctvom meditácie
• Hatha joga : Prax, ktorá kladie dôraz na fyzickú aktivitu
• Rádža joga : Kombinácia všetkých predchádzajúcich druhov jogy

Všetky tieto učenia nakoniec ďalej rozvinul a usporiadal jogínsky mudrc Pataňdžali.

Pataňdžali a vývoj klasickej jogy

Stále bestseller. Pozri tu.

V predklasickom štádiu sa joga praktizovala podľa niekoľkých rôznych tradícií, ktoré sa vyvíjali súčasne, ale prísne vzaté neboli organizované podľa systému. To sa však zmenilo medzi 1. a 5. storočím n. l., keď hinduistický mudrc Pataňdžali napísal prvú systematickú prezentáciu jogy, ktorá vyústila do zbierky 196 textov, známej najmä ako Joga sútry (alebo "JogaAforizmy").

Pataňdžalího systematizácia jogy bola hlboko ovplyvnená filozofiou Samkhya, ktorá postuluje existenciu prvotného dualizmu pozostávajúceho z Prakriti (hmoty) a Purusha (večného ducha).

Podľa toho boli tieto dva prvky pôvodne oddelené, ale Puruša sa v určitom okamihu svojho vývoja omylom začal stotožňovať s niektorými aspektmi Prakriti. Podobne podľa Pataňdžalího vízie aj ľudia prechádzajú takýmto procesom odcudzenia, ktorý nakoniec vedie k utrpeniu. Joga sa však pokúša túto dynamiku zvrátiť tým, že dáva jednotlivcom možnosťpostupne opúšťajú ilúziu "ja-rovnakej-hmoty", aby sa mohli vrátiť do pôvodného stavu čistého vedomia.

Pataňdžalího Aštanga joga (Joga ôsmich končatín) rozdelila jogínsku prax do ôsmich stupňov, z ktorých každý musí jogín zvládnuť, aby dosiahol Samadhi (osvietenie). Tieto štádiá sú:

1. Jama (zdržanlivosť): Etická príprava, ktorá zahŕňa učenie sa, ako ovládať nutkanie ubližovať iným ľuďom. Rozhodujúce pre túto etapu je zdržanie sa klamstva, lakomstva, žiadostivosti a krádeže.
2. Niyama (disciplína): Počas tejto fázy sa jogín sústreďuje aj na etickú prípravu jednotlivca, musí sa cvičiť v pravidelnom očisťovaní svojho tela (čistota), byť spokojný so svojou hmotnou situáciou, viesť asketický spôsob života, neustále študovať metafyziku spojenú s duchovným oslobodením a prehlbovať svoju oddanosť bohu.
3. Ásana (sed): Táto fáza zahŕňa sériu cvičení a telesných pozícií, ktoré majú zlepšiť fyzickú kondíciu cvičenca. Cieľom ásan je poskytnúť cvičencovi jogy väčšiu flexibilitu a silu. V tejto fáze by si mal jogín tiež osvojiť schopnosť udržať naučené pozície dlhší čas.
4. Pranajáma (kontrola dychu): Túto fázu, ktorá sa týka aj fyzickej prípravy jednotlivca, tvorí séria dychových cvičení, ktorých cieľom je priviesť jogína do stavu úplného uvoľnenia. Pránajáma tiež uľahčuje stabilizáciu dychu, čo následne umožňuje, aby sa myseľ praktizujúceho nerozptyľovala opakujúcimi sa myšlienkami alebo pocitmi fyzického nepohodlia.
5. Pratyahara (stiahnutie zmyslov): Táto fáza zahŕňa precvičovanie schopnosti odpútať pozornosť zmyslov od predmetov, ako aj iných vonkajších podnetov. Pratyahara nie je zatváranie očí pred realitou, ale vedomé uzatváranie procesov mysle pred zmyslovým svetom, aby sa jogín mohol začať približovať k svojmu vnútornému, duchovnému svetu.
6. Dharana (koncentrácia mysle): V tejto fáze si jogín musí precvičovať schopnosť fixovať pohľad mysle na jeden konkrétny vnútorný stav, obraz alebo jednu časť tela na dlhší čas. Myseľ môže byť napríklad fixovaná na mantru, obraz božstva alebo vrchol nosa. Dharana pomáha mysli, aby sa netúlala od jednej myšlienky k druhej, čím sa zlepšuje schopnosť praktizujúceho sústrediť sa.
7. Dhjána (sústredená meditácia): Ak ďalej prejdeme k príprave mysle, v tejto fáze musí jogín praktizovať druh meditácie bez posudzovania, pričom svoju myseľ sústredí na jeden pevný objekt. Prostredníctvom dhjány sa myseľ oslobodí od svojich predstáv a umožní praktizujúcemu aktívne sa venovať jej zameraniu.
8. Samádhi (úplná sebakoncentrácia): Je to najvyšší stav koncentrácie, ktorý môže človek dosiahnuť. Prostredníctvom samádhi prúd vedomia meditujúceho z neho voľne prúdi k objektu svojho sústredenia. Predpokladá sa tiež, že jogín dosiahnutím tohto štádia získava aj prístup k vyššej a čistejšej forme reality.

Podľa hinduizmu zvládnutie samádhi (a následné dosiahnutie osvietenia, ktoré s ním súvisí) umožňuje jednotlivcovi dosiahnuť mokšu, t. j. duchovné oslobodenie z kolobehu smrti a znovuzrodenia (samsáry), v ktorom je uväznená väčšina duší.

V súčasnosti väčšina existujúcich jogových škôl vychádza z Pataňdžalího vízie klasickej jogy. V západnom svete sa však väčšina jogových škôl zaujíma prevažne o fyzické aspekty jogy.

Ako sa joga dostala do západného sveta?

Joga sa prvýkrát dostala do západného sveta koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď niektorí indickí mudrci, ktorí cestovali do Európy a USA, začali šíriť informácie o tejto starobylej praxi.

Historici často uvádzajú, že všetko sa začalo sériou prednášok jogína Svámího Vivekanandu na Parlamente svetového náboženstva v Chicagu v roku 1893, ktoré sa týkali praktizovania jogy a jej výhod. Vivekanadove prednášky a následné ukážky tam západné publikum prijalo s úctou a veľkým záujmom.

Joga, ktorá sa dostala na Západ, však bola zjednodušenou verziou starších jogových tradícií s dôrazom na ásany (telesné pozície). To by vysvetľovalo, prečo vo väčšine prípadov široká verejnosť zo Západu považuje jogu najmä za fyzickú prax. Takéto zjednodušenie vykonali niektorí renomovaní majstri jogy, ako napríklad Šrí Jogendrádži a samotný Svámí Vivekánanda.

Širšie publikum malo možnosť bližšie sa zoznámiť s touto praxou, keď sa v prvej polovici 20. storočia začali v USA otvárať školy jogy. Medzi týmito inštitúciami je jednou z najpamätnejších štúdio jogy, ktoré založila Indra Devi v Hollywoode v roku 1947. Jogínka tu privítala rôzne filmové hviezdy tej doby, ako napríklad Gretu Garbo, Roberta Ryana a GloriuSwanson, ako jej žiaci.

Kniha Joga: nesmrteľnosť a sloboda , ktorú v roku 1954 vydal slávny historik náboženstiev Mircea Eliade, tiež pomohla sprístupniť náboženský a filozofický obsah jogy západným intelektuálom, ktorí čoskoro prišli na to, že jogínske tradície predstavujú zaujímavú protiváhu kapitalistickým myšlienkovým prúdom tej doby.

Aké sú výhody cvičenia jogy?

Okrem toho, že cvičenie jogy pomáha ľuďom naladiť sa na ich vnútorný duchovný svet, má aj iné (hmatateľnejšie) výhody, najmä pokiaľ ide o zlepšenie fyzického a duševného zdravia. Toto sú niektoré z výhod, ktoré môžete využiť, ak sa rozhodnete venovať joge:

• Joga môže pomôcť regulovať krvný tlak, čo znižuje riziko infarktu.
• Joga môže pomôcť zlepšiť flexibilitu, rovnováhu a silu tela
• Dýchacie cvičenia spojené s jogou môžu zlepšiť funkcie dýchacieho systému
• Cvičenie jogy môže tiež znížiť stres
• Joga môže pomôcť zmierniť zápal kĺbov a opuchnutých svalov
• Cvičenie jogy umožňuje mysli sústrediť sa na úlohy dlhší čas.
• Joga môže pomôcť znížiť úzkosť
• Cvičenie jogy môže tiež výrazne zlepšiť držanie tela
• Joga môže pomôcť zlepšiť spánkové návyky

Zhrnutie

Joga má za sebou dlhú históriu, počas ktorej sa vyvíjala. Tu je stručná rekapitulácia hlavných bodov, o ktorých sme hovorili vyššie:

• Joga sa začala praktizovať v civilizácii Indus-Sarasvati v údolí rieky Indus (severozápadná India) približne medzi rokmi 3500 a 3000 pred Kristom.
• V tomto ranom štádiu sa joga pravdepodobne považovala za cvičenie na rozjímanie.
• Po zániku civilizácie Indov a Sarasvatov, niekedy okolo roku 1750 pred n. l., zdedili indoárijské národy praktiky jogy.
• Potom nasledoval proces vývoja, ktorý trval približne desať storočí (15. - 5. storočie), počas ktorého sa joga vyvinula a rozšírila o náboženský a filozofický obsah.
• Túto bohatú tradíciu neskôr zorganizoval hinduistický mudrc Pataňdžali, ktorý niekedy medzi 2. a 5. storočím n. l. predstavil systematizovanú verziu jogy, známu ako aštanga joga (joga ôsmich končatín).
• Pataňdžalího vízia predpokladá, že joga má osem stupňov, z ktorých každý musí praktizujúci najprv zvládnuť, aby dosiahol osvietenie a duchovné oslobodenie.
• Od konca 19. storočia niektorí jogínski majstri zaviedli do západného sveta zjednodušenú verziu jogy.

Dnes je joga stále populárna na celom svete a je chválená pre svoje fyzické a duševné výhody.